Poézia 2005


Ľahkosť i bremeno mnohorakosti
(Slovenská poézia 2005)

Radoslav Matejov

 
PhDr. Radoslav Matejov
sa narodil 3. septembra 1974
v Zlatých Moravciach.
Pracuje na Univerzite sv. Cyrila
a Metoda v Trnave. Venuje sa literárnej vede a kritike.

V súhre s predchádzajúcimi prehľadovými štúdiami o slovenskej poézii sme pre našich čitateľov pripravili kritický obraz básnictva prezentovaného v knihách s vročením 2005. Kontinuálne sa hlásime k trom základným cieľom tohto skúmania, ktoré sme teoreticky širšie rozobrali v úvode k práci spred roka:

1. evidencia,

2. poetologická informácia (deskripcia, komentár), 

3. empirická kritika (hodnotenie, kontext).

Všetky zostávajú naďalej platnými koordinátmi vo výstavbe nasledujúcej mozaiky. Odrážajú presvedčenie, že s ich použitím sa nám podarí na pomerne malom priestore vytvoriť koncízny prehľad s interpretačným minimom a kritickými súvislosťami, aby sa sprehľadnila a zefektívnila literárna komunikácia.

Metóda nášho kritického výstupu navrstvuje viaceré kritériá: najmä generačné, žánrové, ale aj štýlové, tematické atď., aj kritériové protiklady, ako inovačnosť – tradicionalizmus, autenticita – štylizácia atď., čím sa usiluje pridať k prehľadovému dynamizmu komplexnosť. Práve takto sa dá charakterizovať, popri čiastkových javoch, aj celková atmosféra súčasnej poézie. Jej určujúcim faktorom sa stala pretrvávajúca autorská individualizácia bez ohľadu na generačné prepojenia (preto delíme autorov podľa ročníkov), diverzifikácia poetík, a tým rozmanitosť, no i eklekticizmus a široký kvalitatívny rozptyl. Za všetkým však stojí absencia korekčného prvku v dejinách prítomného ako prevládajúci tvorivý smer alebo štýl, hlavný prúd. Súčasná poézia ho teda nemá, svojím spektrom konštatuje rovnocenný status každého poetického výstupu – pluralitu postmodernej situácie, nehierarchizovanú sieť vzťahov. Ale, samozrejme, pre kritiku je literatúra aj predmetom, takže kritická kompetencia dovoľuje vystupovať z tejto siete a poukázať na kvalitné spracovanie inšpirácií z tradičnej – modernistickej, avantgardnej lyriky, neoavantgardy, na prínos postmoderných postupov a na druhej strane aj upozorniť na totálne zlyhania. U príslušníkov rovnakých generácií (nie literárnych, ale občianskych) často nachádzame tvorivé antipóly, s čím sa ráta ako s prirodzeným tvorivým potenciálom, no v odlišných generáciách objavujeme autormi zjavne nezamýšľanú príbuznosť až duplicitu, čo zas prezrádza tvorivý deficit. Zdá sa, že sieťovosť môže systémovo vytvárať dezorganizáciu a demotiváciu: pod príbuznosť/duplicitu sa zväčša podpisuje avantgardná sebaprojekcia básnikov a nevedomé prepisovania starších textov. Literárna kritika, ktorá by mala byť šamanom siete, má pre mnohých mizivú selekčnú funkciu, a to aj pre svoje vlastné problémy. V dôsledkoch dochádza k fluktuácii tvorivého aktu, ktorú sme prvýkrát spomenuli minulý rok a myslíme ňou sporadický výskyt vynikajúcich básní v mori priemernosti a zároveň chybové básne etablovaných básnikov. Kto by čakal v načrtnutej autorskej a textovej situácii orientovaného čitateľa?

V ekonomických analýzach sa neraz vyskytne Smithov termín neviditeľná ruka trhu ako dosť dôležitý a napohľad nepostrehnuteľný činiteľ ekonomického diania. Poézia by potrebovala takúto ruku, synergický efekt ďalšej kvality; a možno len rázne viditeľnú, pretože neodoláva trendu špekulatívneho, príležitostného umenia prispôsobeného aj vývinovo a čitateľsky nezaujímavým vrtochom svojich tvorcov. Skromne predpokladáme, zvažujúc aj naše predchádzajúce prehľady poézie, že v 21. storočí bude závisieť jej bytie od nájdenia vhodného spôsobu vzdorovania imperatívu postmoderny, jej metaštruktúram, teda vete: všetko už bolo napísané! Postmoderna sa totiž nedá odmietnuť, žiaden tvorivý výstup už nie je čistý: bez toho, aby nebol aj falzifikáciou niektorého z typov tvorivosti v súčasnosti, minulosti alebo iných umení či mediálnych techník; odmietnutie znamená naivitu a nedôslednosť, lebo si zakladá na samom sebe, tým rieši samo seba, ale nie problém postmoderny! Vzdor rešpektuje svoj intenčný objekt tým, že mu dáva o sebe vedieť, zakladá si na tomto priamom spojení(!), aby sa z neho potvrdzoval, a nie, aby sa dištancoval, lebo vzdialením sám stráca zmysel. Mladá a staršia generácia si nezriedka zakladá na zanovitej, odmietavej izolácii, čím však prichádza o textovú legitimitu, východiskovú tvorivú úplnosť – ak neabsorbuje alebo nefiltruje postmodernu, spochybňuje postulát vlastnej výpovede. Básnické raje čistých duší, krásnej prírody a nekonečnej lásky sú v oveľa lepšej kvalite dostupné na hracích konzolách. Báseň dnes nemá nárok na podobnú virtualizáciu, lebo všade jej je nadostač; snáď ako nikdy predtým by mala byť reálna alebo sa pokúšať realitu podchytiť, stiahnuť ju nie ako lacný softvér, ale ako grál zo všetkých spochybnených oltárov a možno trochu aj ako etiketu z vyprchaných právd...

Asi nebude náhodným signálom literárneho pohybu, že azda tomuto vzdoru venoval podľa vlastných slov: poslednú zbierku – závet Báseň a čas (Slovenský spisovateľ) bard našej literatúry Milan Rúfus. Absolutizoval v nej náročný koncept básne: duchovnej, morálnej, pravdivej, úprimnej, prostej a pevnej, životnej a múdrej výpovede. Báseň, „Vestálka večného. / A pritom dcéra času“, má byť vzácnou, sviatočnou, obradnou križovatkou večnosti a aktuálnych problémov. No križuje sa v nej aj daný koncept s intratextovosťou autorových básní o básňach, s otvorenou metatextovosťou voči súčasnej tvorbe, čo už sú zjavné prvky postmoderného etosu. Nečudujme sa, že práve táto knižka sa spomedzi všetkých stala mediálnou udalosťou: nestala sa ňou však pre seba samú, veď svojím esenciálnym gestom vzdoruje práve mediálnemu relativizmu, ktorý je vždy najprv synom času, krátkodobosti, a navzdory vestálkam si ohne zakladá a hasí, ako sa mu zachce (keby to tak nebolo, rovnakú pozornosť si vyslúži aj vydávanie Rúfusovho súborného diela vo vydavateľstve MilaniuM!). Preto sa ňou stala vďaka legendarizovaniu Rúfusa, minulým čitateľským úspechom niektorých jeho kníh či básní, nie celej tvorby, a svoje zohral aj ne-kultúrny snobizmus. Mediálny aparát informoval o informáciách, pritom reálne jadro zostalo akoby prázdne, a v tom je taktická sila týchto závetných básní: médiami sa nedajú bezo zvyšku preložiť do ich reči! Rúfusova kniha vystihla situáciu a mala by sa stať učebnicou mnohých poetov, nie preto, aby sa porúfusovčili, ale naopak, preto, aby ich vzdor znamenal pre poéziu, pre čitateľov a aj pre nás kritikov ešte viac.

Nuž, neviditeľná ruka poézie momentálne funguje len tak pasívne a ukazuje na nespochybniteľné, príp. relevantné tvorivé výkony (radíme ich podľa následnosti v texte): M. Rúfus, R. Tomáš, L. Eggenhofferová, J. Bakoš, M. Brück, I. Želinská F. Blaščák, M. Hatala, T. Janovic, M. Lechan, A. Kanásová, M. Haugová, E. Luka, V. Prokešová, I. Hochel, Ľ. Bendzák, J. Litvák, E. J. Groch, P. Milčák, E. Fordinálová, P. Repka.

K neprehľadnosti a akejsi bezradnosti priam nahráva počet titulov minulého roka, ktorý sa vyšplhal takmer k číslu 120! Štatisticky sme každý tretí deň mali možnosť čítať novú knižku poézie, čo už ani nevyzerá ako kultúra, ale výrobný prejav raného kapitalizmu. Našťastie, vydávanie kníh s vročením 2005 sa nekryje s kalendárnym rokom a trvá zvyčajne dlhšie, takže sa obdobie medzi dvoma knihami o nejakú tú hodinku posunie. Prepáčte iróniu, ale v naznačených súvislostiach by bol úprimný optimizmus z množstva kníh pravdepodobne šialenstvom. K tomu si predstavme, že najplodnejšie do počtu prispel čulý osemdesiatnik Severín Zrubec, vyznávač citu, melanchólie, symbolizmu a predovšetkým gýču: po minuloročnej pätici tentoraz siedmimi knihami (Vl. nákl.).

Sumarizácia nás napokon prinútila segregovať diela do štyroch blokov. Prvé tri sledujú generačné kritérium, no keďže kritériá kombinujeme, vzťahujú sa aj k medzigeneračným väzbám: prvý blok sa venuje zväčša mladej generácii, druhý strednej a tretí staršej; štvrtý blok vydeľuje systémový kritériový protiklad: kvalita – nekvalita literárneho diela a uvádza nový termín nulová literatúra.

 

I. 

Istou dávkou optimizmu by nás mala napĺňať mladšia generácia a debuty. Sústredenosťou na konvenčné básnické prostriedky a obraznosť sa stal charakteristický laureát viacerých literárnych súťaží Radoslav Tomáš (nar. 1982). Debut s titulom, ktorý u nás evokuje silnú lyrickú tradíciu vedome čistého gesta a prostoty, smeruje sčasti k línii skoršej tvorby M. Grupača a sčasti k debutu A. Šeligu spred štyroch rokov. V prvom rade treba vyzdvihnúť, že Chlapec (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, ďalej VSSS) je jedinou zbierkou v rámci generácie dvadsiatnikov i v rámci všetkých debutov za posledné obdobie, ktorá má zvládnutý voľný verš! Tomášov verš presne nesie kompozičnú štruktúru so všetkými odtienkami, využíva rozsahové a strofické možnosti, aby upozorňoval na myšlienkovo a emotívne vyhrotené pasáže, prípadne pointy. Do našej poézie vstúpil z tejto stránky veľký talent. Problém však badať v tom základnom geste harmonizujúceho postsymbolistu. Zračí sa v ňom nezlomná viera v krásu, vo farbistú sýtosť vyjadrení, aj premietanie ľudského vnútra na plátno prírody (slnko, dážď atď.) alebo z nej vyplývajúcich symbolov (jablko, sneh atď.), z čoho Tomáš vyskladal celú svoju obraznosť stabilizovanú motívmi dediny, kostola a bezpečného zázemia vymedzujúceho detstvo a rodinu. Zákonite, zredukovala sa idea jeho celkovej výpovede na len pekné senzuálno-emotívne akvarely; na ploche básní nemajú možnosť konfrontácie s opačnými alebo aspoň odlišnými javmi, aby okrem sugescie získali aj verifikáciu. Zavoňajú ako pokosený skanzen, ako spomienka na raného Rúfusa, konkretistov, Strážaya... Svoj kánon pekného hovorenia Tomáš narúša v niektorých malých záverečných cykloch druhej časti, tam, kde dočahujú problém. Pripomíname, že je to výborný debut, ale zdá sa, že rozhodujúca pre básnickú konštitúciu  talentovaného chlapca bude druhá knižka. Uvidíme, či zostane zacyklený alebo prinesie novú básnickú artikuláciu.

O päť rokov staršia Lucia Eggenhofferová známa debutom spred siedmich rokov, básňami v časopisoch a na internete tiež predsunula obraznosť pred iné zložky básnickej výpovede: jej  východiská sú oveľa pestrejšie, civilnejšie, no zas nie také subtílne ako u Tomáša. Žensky signifikantné témy prežívania ženskosti, lásky a hľadania identity lyrického ja dokázala autorka snáď ako jediná v svojej generácii dobre pretransformovať podnetmi modernej lyriky a dať im, podobne ako v debute, aktualizovanú tvár. Darí sa jej to predovšetkým estetizovaním zobrazovania, myslím tým neopakovateľnú senzibilitu, vizuálne až výtvarne štylizované obrazy a prekvapivé významové riešenia: „Možno uvidí hviezdu / ako robí noci / škrt cez rozpočet“; no túto devízu nezabudla spojiť s myšlienkovou výstižnosťou (ale nie šírkou) i slovnou hravosťou. V zbierke Medziriadky (VSSS) dominuje poézia intenzívneho prežívania, estetického prehodnocovania skutočnosti. Nečakajme od nej zvlášť komplikované odpovede a vlastne ani otázky. Jej zorný uhol určujú maličkosti a obyčajnosti bežného života premiešané so spontaneitou zmyslovej obraznosti, tým získavajú punc originálnej výpovede. Do určitej miery sa práve toto nepodarilo staršej debutantke Lucii Pavlíkovej. Stavia na súkromnom pocitovom zázemí a má blízko k ľúbostnej lyrike, o ktorej budeme písať ďalej. Autorka dokáže introspekciou vystihnúť atmosféru chvíle a sklonom k hravej analýze aj situačné detaily ľúbostných etúd. Knižka Žena z konzervy (Vl. nákl.) je však v obraznosti heterogénna, občas násilná – ako pre Eggenhofferovú, aj pre Pavlíkovú majú centrálnu hodnotu obyčajnosti bežného života,  je viac ženská a viac priklonená k realite. Nezahaľuje svoje vnútro a odkrýva svoju prirodzenú telesnosť a túžbu po dotyku, čo patrí medzi gestá úprimného lyrizmu.

Medzi starších debutantov minulého roka patrí aj Juraj Žembera (nar. 1970). Objemná knižka Právo každej noci (EX TEMPORE) predstavuje sled básní, cyklov a pásem. Autor formou filozofického rozprávania, či len voľného plynutia myšlienok, prezentuje bohatstvo uzavretého sveta svojich intelektuálnych a kultúrnych asociácií s vyprofilovaným postojom na človeka – na bytosť spochybňovanú, pretože ju vidí nadhľadom veľkých celkov, ako história, morálka či vesmír. Jeho verše akoby boli výsledkom náhlej prvotnej inšpirácie, ale viaže ich metaforická, a čo je zaujímavé, aj metonymická sieť vnútorných súvislostí a logicko-kauzálnych väzieb, teda, zdalo by sa, imponujúci vzťah medzi imagináciou a ratiom. Autor však neraz prekročil hranice percepčnej únosnosti: tvarová amorfnosť a strata sémantickej štruktúrovanosti spôsobili, že výpoveď je o všetkom a o ničom; kratšie básne tým prišli o výraznosť a pointu. Vo fragmentoch zostáva Žembera objavným lyrikom, ale to pri tom množstve a rozsahu zas nie je až taká cnosť.

O dva roky mladšieho Maroša Andrejčíka neťahá k poézii intelektuálny ani kultúrny obzor, skôr puto vlastného osudu. V jednom roku stihol vydať debut i svoju druhú knižku a hoci je medzi ich vydaním nepatrný časový rozdiel, medzi ich kvalitami sa ukazuje rozdiel oveľa väčší. Debut Spoveď tichu (Vydavateľstvo M. Vaška) trpí množstvom nedostatkov. Nemožno poprieť úprimný zámer vyjadriť sa, no cítime tu neustálu konfrontáciu dobrého zámeru a zlej realizácie. Pevnejšiu väzbu s jeho ďalšou knihou tvorí tretí cyklus Básne pravdy, v ktorom lyrický subjekt konfrontačným tónom, lapidárnymi protikladmi odsudzuje špinu spoločnosti – cyklus má rockovú, bítnickú atmosféru. V Cestách z tmy (Rokus) je Andrejčík oveľa básnickejší, formálne i obsahovo vycibrenejší, štýlovo vyhranenejší, až sa zdá, že názov sa nevzťahuje len k jeho cestám z vlastnej životnej krízy, ale aj k cestám z temnej básnickej prehistórie. Číslované pásma zjednocuje idea hľadania samého seba. Hľadanie je jednak priame – impulzívne a nepriame – negativistické: poukazovaním na nízke a zlé myšlienky (krčma je môj kostol, ulica je mojím domovom atď.) upozorňuje na možnosť dobra, a teda aj na možnosť sebaočistenia (Chcem prijať trest, nečakám odmenu...). Reč je to uvoľnená, drsná, neústupčivá, depresívna, rebelská, vulgárna a trochu smiešne filozofujúca. Každý, kto si chce prečítať drzé verše, neurózy súčasnosti a nebude očakávať inováciu, bude spokojný – to je vlastne záver aj pre čitateľov o samotrpiteľskej lyrickej hrdinke zo stránok knižky Marcely Veselkovej Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa (Slovenský spisovateľ). Takmer o desaťročie mladšiu poetku premosťuje s Andrejčíkom naliehavosť, apelatívnosť a citová excitovanosť. V popredí básnických skladieb stojí existenciálne sebaskúmanie na pozadí ľúbostného vzťahu a súčasných civilizačných chorôb (odcudzenie, stereotyp, alkohol, drogy, peniaze, médiá). Rozorvaná lyrická hrdinka, uličnícka rebelka vyznávajúca prázdne idoly, ale aj hĺbavá a nežná, s dynamickým cynizmom zaznamenáva svoje zhnusenie a darí sa jej to sugestívne aj preto, že k zhnuseniu pridáva pocit sklamania zo seba a partnerstva, z nemožnosti urobiť niečo, čím by sa dala táto ničotnosť zastaviť. Spôsob písania napojený na bítnikov obchádza klasickú obraznosť, zakladá sa na jednoduchom opise, situačnosti, príbehovosti a šokujúcom skladaní vnútorného vnímania vonkajšieho sveta („smeješ sa / ako horiaci ropný vrt“). Veselkovej „tónina“ je v mužskej poézii už od čias J. Urbana vybrnkaná, v ženskej predstavuje emancipačnú dikciu.

Tomáš s Eggenhofferovou bazírujú na tvarovej disciplíne a významových parametroch básnického obrazu, Andrejčík s Veselkovou opačne: ich reč sa poddáva citu, nálade, neviazanosti významu, uprednostňujú psychologizmus stvárňovaného ega. Všetko je to poézia odvodená od prvotných, nespracovaných pocitov, čo už dnes je skôr príťažou: autorská kognícia by sa mala odkloniť od predmetov prerozprávaných nespočetnekrát v 20. storočí a sústrediť sa na náročnejšiu za-pocitovú špecifikáciu. Prijateľným návodom by mohol byť dvojjazyčný debut Michala Tatára Takéto haiku (Vl. nákl.). Exotická, ale zato už dosť frekventovaná forma stavia na estetickom zamyslení: na kráse v myšlienke a na myšlienke v kráse. V útlej zbierke nájdeme haiku so slabou oporou vo vonkajšej realite, skôr založených na myšlienkovej abstrakcii. To rozkolísalo veršovosť na prospech výrokovosti. Inak povedané: v haiku majú jednotlivé verše vždy rozličné postavenie z hľadiska dôležitosti a niekedy veršami nie sú, a tak sa celé útvary menia na sentencie. Kompozične ich autor budoval na základe protikladu, pričom v tomto prípade by bolo lepšie siahnuť po rozpore, ktorý ponúka štedrejšie konotácie na malej ploche haiku... Každopádne, ak sa vrátime k zapocitovosti, aj Žembera predstavuje zaujímavý pokus spojenia imaginácie s rozumom, no rovnako ako Tatár s diskutabilnou finalizáciou. V intenciách úvodu a hľadania extrémov (antipóly-príbuznosť) Žembera zjavne susedí s Miroslavom Bielikom a jeho druhou zbierkou Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (Vyd. Matice slovenskej). Hoci ich delí dvadsať rokov, aj Bielik intelektualizuje poéziu miešaním viacerých kontextov, najmä však filozofických, náboženských, umeleckých i vedeckých. Ponúka množstvo prepojení poznatkov a postrehov a štýlovo je básnickejší ako Žembera, no výsledkom sú uvravené, meravé konštatácie. Intelektuálny typ poézie obsahovo i žánrovo, schopnosťou originálneho filozofovania, doviedol k suverénnosti svojou druhou knihou Obraz v zahalenom tvare (VSSS) Juraj Bakoš. Generačne sa nachádza medzi Bielikom a Žemberom a vyžaduje si racionálneho, neemotívneho čitateľa. Monumentálnym knižným štýlom, košatou syntaxou a rozsiahlym prozaizovaným jeffersovským veršom pevne nadväzuje na debut. Využitím filozofických disciplín, smerov, ako fenomenológia a hermeneutika, predostiera analyzujúce pozorovania, v ktorých paralelne plynie bežný svet (rockový koncert, automobil, lyžovačka atď.) so svetom syntetizujúceho výkladu. Lyrický subjekt si tak vytvára imidž filozofa každej chvíle a každú chvíľu zbavuje prchavosti tým, že ju považuje za príležitosť vhľadu do vyšších i absolútnych sfér bytia. Podobný postup s trochou ležérnosti využili Vlnka, Bendzák a i., no Bakoš mu dal široké minuciózne vyznenie v básnických esejach, v adekvátnom a veľmi zriedkavom žánri. Tendujú k nemu filozofujúce texty v druhej časti najnovšej knihy Bakošovho rovesníka Hraničná cesta (Modrý Peter). Miroslav Brück (nar. 1964) v porovnaní s Bakošom účinkuje na literárnej scéne vyše 15 rokov a piatimi knižkami dokladá tvorivú ontogenézu. Prešiel od zbásňovania postrehov, hĺbavých obrazov, symbolov, cez intímnu lyriku osobnej krízy až ku zbierke, ktorá síce znovu nastoľuje otázku bytostnej orientácie a zmyslu bytia v tomto svete, ale je oveľa viac pochybovačná. Brück syntaxou definícií a tvrdení ironizuje, podpichuje, hazarduje a zneisťuje paradoxmi: „všetko nemenné zostáva na mieste svojho predurčenia až do úplného rozpadu“ a s chladnou rozvahou inštaluje v svojej tvorbe nihilizmus, ako spôsob nahliadania na skutočnú pravdu cez popretie všetkého, hádam okrem akéhosi indiferentného pozadia – autor tak nastavil štít proti vlastnej zraniteľnosti, hoci občas presvitá viera v sladkosť života. Knižka je zaujímavá aj preto, že sa v nej spája ono vzdorné spojenie modernej lyriky s postmodernou, čo je aj u samého autora nóvum; postmoderná textualita pripomína Grocha. Bakoš je otvoreným filozofom, veriacim v zákonitú metafyzickosť, Brücka uzatvára pesimizmus, bezúčelnosť a pominuteľnosť.

 Na druhej strane načrtnutého spektra sa svojou významovou a zážitkovou elementárnosťou prihovára čitateľom Pavel Urban (nar. 1973). Stručné básne debutu Obrázky z raja (Artis Omnis) s veršami krátkeho rozsahu formálne korešpondujú s plynulou básnickou rečou, v ktorej sa realizovala autorova citlivosť pre slovo a význam. Záberom blízkych vecí, ľudí a udalostí skicuje Urban minimalistický rámec s jednou dôraznou ideovou líniou. Tá sa významovo maximalizuje v pointe, samozrejme, ak sa to podarí, pretože občas toto významové málo ujde dostratena alebo ho „skratuje“ nadbytočnosť, čo vidno v nasledujúcej básni: „slová / sú slová / a poézia / šifra mien / na podnose / vtieravého / čašníka // účtujúceho nehou / za rozbitú / šálku z čaju“. Urbanova štylizácia pramení v situovaní lyrického subjektu do prechodu medzi mladosť a dospelosť – iniciačnými míľnikmi starej mladíckosti a mladej dospelosti sú milostné okamihy a bezprostredná sebareflexia. Podobnú konšteláciu pred pár rokmi ponúkol Peter Bilý, ale Urban je nesmelší a pudovo oveľa triezvejší. Jeho skúsenejší rovesník Marián Grupač v štvrtej zbierke Noblesa (VSSS), naopak, stratil všetok ostych, ktorý z neho robil estetického provokatéra, zmyslového mága a nevypočítateľného významového hráča. Grupač je ako nikdy predtým priamy, sebaistý, pohŕdavo sa zahráva so spoločnosťou, ženami, à la „Zaliezli do lacného hotela“ a v duchu prekliatych básnikov aj sám so sebou, lyrický subjekt je prosto tvrďas. Expresívne verše, živočíšne výjavy s krvou a pudmi ako kulisami, zatemnená myseľ, štipka pozérskeho filozofovania, falošno-úprimná citovosť a z Grupača sa stal epigón Barbarskej generácie z čias jej formovania. Radšej si ho pamätajme z prvých dvoch knižiek... Oproti Grupačovej dezilúzii situujeme ďalšiu prvotinu z vydavateľskej dielne Artis Omnis Začiatok obdobia dažďov. Miloš Ondrušek (nar. 1979) vo veršoch ľúbostnej rozjímavosti, peterajovského naturizmu a idylizácie totiž verí v poriadok bytia a v ľudskú čírosť. Záznamy nadobúdanej životnej skúsenosti nesú pozitívny, harmonický, ale nie naivný odkaz. Kvalitou voľného verša sa Ondrušek takmer vyrovnal Tomášovi, ale nedokázal byť taký dôsledný v poetike. Ešte bližšie ako Urban má k ľúbostnej lyrike. Tá zarezonovala v tretej knižke Radovana Brenkusa (nar. 1974), v názve s romancou, no textovo jej protikladom – baladou. Romanca s bludičkou (VSSS) je tragická oslava lásky vo voľných veršoch s homogénnou kompozíciou, s úvodom a záverom, v ktorej má hlavné miesto fantazijné putovanie lyrického protagonistu s bludičkou. Brenkus svoje dielo nakonfiguroval z romantických balád, démonických rozprávok, z pohanských rituálov i fantasy príbehov – tak čítame expresívne vyznania a zamyslenia v elegicko-patetickom štýle novej gotiky. Atmosférou má blízko k staršej Koleničovej knihe Nespíš a nežne zapieraš; zrejme tu tiež išlo o tvorenie virtuálneho azylu pravej lásky, voči hrubému svetu reality. Vývinovo je to výkon dosť strnulý.

Od mužského modelu prejdime k ženskému: ľúbostná lyrika úzko sprevádzala osobnú, intímnu výpoveď Pavlíkovej; Eggenhofferovej a Veselkovej skôr asistovala iným cieľom: obraznosť, expresivita. V asi najmladšom debute Nahé krídla (Limerick) autorky Kataríny Patkovej (nar. 1985) nadobúda platnosť nosnej svetonázorovej zákonitosti. Kým pre Veselkovú bol vzťah frustrujúcou záležitosťou, Patková ho vníma platonicky, nevinne ako odzrkadlenie ľudského maxima, ktoré nachádza aj v okolí a v prírode. V Patkovej veršoch riadia úvahu emócie, nie sú natoľko psychologizujúce, no viac voľne i rozrušene impresívne, naivné i odťažité. Pravému debutovému začiatočníctvu sa neubránila ani Janka Fabová v titule Mesto v srdci (Vl. nákl.). Pokúša sa síce o evidentnejší úvahový podtext venovaný prežívaným chvíľam, ideám a trpkostiam, ale dosiahla málovravný výsledok. Veľavravne chce v intenciách ľúbostnej lyriky v ženskom stvárnení vyzerať pokus Silvie Mojžišovej-Kučerkovej v druhej knižke Sedemkrát láska (DALI-BB). Jej pozoruhodná koncepcia siedmich druhov lásky: od klíčiacej po božskú, je vynikajúcou básnickou antikoncepciou.

Zatiaľ čo uvedené debuty vymedzoval repertoár konvenčných, príp. tradičných prvkov, nasledujúce dva sa vzťahujú k experimentu a postmoderne. Spolu s Tatárom a čiastočne s Veselkovou ich autori obchádzajú domáci literárny kontext a naznačujú širšie umelecko-kultúrno-spoločenské rozmery. Tak ako moderné výtvarné umenie opúšťa priestory galérií, aj ich poézia relativizuje klasické chápanie knihy, textu i autorstva. Obe knihy lepšie vystihuje pomenovanie multimediálny projekt – performance: jednak pre ich žánrové stvárnenie, výtvarnú a dizajnovú zložku a pre CD, ktoré obsahujú. Jazyk názvu Home made mutant. Pitbull report (K.K.Bagala – L.C.A. Publishers Group) v danom prípade funguje ako ikona globalizácie a prezrádza agresívnu podstatu „reportu“ – správy. Maroš Hečko píše správy o tejto spoločnosti, o moci, politike, násilí, uniformite, digitalizácii a médiách s cieľom poukázať na anestetickosť, na znižujúci sa prah citlivosti ľudí voči informáciám / voči sebe. Čím agresívnejšia správa, tým viac existuje; tým väčšia je šanca, že človek zareaguje. Hečko spracováva príznakový problém postmoderny rozmieňajúc autorskú subjektovosť na zmes situácií, pohľadov, názorov a vnútorných hlasov; dosť neumelecky silenú efektnosť podania podčiarkuje jednostranné a známe uchopenie témy, už Šulejom nadužívaná módna lexika: „digitálny hrob“, či syntetizujúce „múdrosti“: „politika zdementnela incestom“ atď.

Autorský subjekt prešiel v druhom mediálnom experimente úplnou relativizáciou. Ida Želinská a Fedor Blaščák sú námetovou, nie autorskou dvojicou projektu Engerau (cko Bratislava) s hip-hopovým CD. Možno ho „čítať“ ako interview s viacerými respondentmi, obyvateľmi Petržalky o ich živote v nej (Engerau – pôvodný nemecký názov Petržalky) alebo ako štyri tematické cykly básní s rovnakou témou. Ide však skôr u nás o prvý ponovembrový poetický fíčer, umelecko-publicistickú montáž, ktorá je prienikom oboch percepčných kódov. Profesionálna práca s aktuálnym dosahom o socio-kultúrnej sídliskovej klíme nestráca nič z umeleckosti a naopak. Postmoderné to začína byť, keď si uvedomíme fúziu autorstva respondentov dokladovaných menom (niekedy ani to nie) a vekom, a Želinskej s Blaščákom, ktorí prepísali/upravili repliky zjavne jednotnou lektúrou do daných veršových útvarov. Tak stvorili juxtapozičnú hru prístupových perspektív, pričom samostatne obe vyznievajú ako slepé (uvažujme nad variantmi: knižka zozbieraných anketových odpovedí na tému: Mám rád Petržalku!, a na druhej strane zbierka básní venovaných láske k Petržalke???). Perspektívy sú viazané hyperreálnou existenciou so zatienenou kompetenciou žurnalistiky (objektívnosť – interview) i poézie (subjektívnosť – báseň). Navyše tu nachádzame aj krásne postmoderný hodnotový zvrat: čo sa v spoločnosti považuje za kamufláž (manipulácia s výsledkami štatistických výskumov; tu: manipulácia s respondentskými pôvodinami), sa resetovalo na produktívnu metódu. Prečo? Pre nás preto, že poézia predstavuje adekvátnu mediáciu súčasného človeka, nie je len prostriedkom, ale ako vidno v akte úprav aj participátorom a cieľom takisto – najmä v kráse prehliadaného a dôležitosti nedôležitého. Engerau je po Brückovi ďalší a iný príklad vzdorovania postmoderne: jej destabilizujúcimi prostriedkami sa stabilizuje časť z množiny hodnôt obyčajného človeka, najmä vedomie komunity!

Kompletizáciou knižiek s CD načrieme ešte do iného súdka. Nenápadná poetka (nie debutantka) Judita Kaššovicová vlastným nákladom vydala dizajnom a výtvarne jednu z najkrajších knižiek minulého roka Šamorínske verše / Somorjai versek. Dvojjazyčný projekt obsahuje okrem básní ešte fotografie a dve CD. Kaššovicová v duchu land-art – súznenia artefaktu s prostredím – píše náladové, pocitové, úvahové a spomienkové miniatúry, zvnútornené momenty v čase a v blízkom geografickom, no najmä vnútornom emočnom priestore. Jednoduchá, folková básnická reč zachytáva prosté veci a okolie, autorka ich kladie do či vedľa predstáv, a tak sa reč zavlní nenáročnými obrazmi a pointami.

K časti venovanej debutom a súvisiacim autorom pridajme diela, ktoré pravdepodobne nevznikali s literátskou ambíciou, čo badať v ich básnickej nedostatočnosti (radíme ich kvalitatívne zostupne). Predstavujú poéziu ako výsledok príležitosti k sebavyjadreniu motivovaného u Matiašku existenciálnym vyrovnávaním sa so sebou, u Dianiškovej potrebou vyznania sa zo svojich citov, u Palčiska spoetizovaním životných chvíľ.

O kvalite debutu Milana Matiašku Od svetla k šerosvitu (Limerick), v ktorom sa počet básní blíži k stovke(!), sa dá hovoriť do jeho štyridsiatej strany. Vo voľných veršoch krátkeho rozsahu autor sproblematizoval vlastnú existenciálnu situáciu a vnímanie reality – zjednocuje ich jemná pocitová úvahovosť zameraná na človeka a intimitu. Počnúc stranou 41 sa Matiaškovi rozviazal jazyk a skončilo básnenie – zostala znôška nálad, názorov, myšlienok, poetík a verbalizmov; za všetko odcitujme akože dve hravé strofy: „vrútivší sa do kolektivít neprítomných / počujeme klokotať krv vzkriesených // hlboko zapusteným do žírnej cudzozeme / nám odor živín driapka nozdry“.

Tridsiatnička Emília Dianišková vložila do knihy Očakávanie (Hnutie kresťanských pedagógov Slovenska, ďalej HKPS) sentimentálne, gýčové a formálne neupravené rozpravy životom skúšanej lyrickej hrdinky, ktorá dôveruje Bohu a túži po láske. Štyridsiatnik Milan Palčisko v knihe Perníkové slzy (ROS Žilina) reflektuje prežívané momenty ako odrazy samého seba v kladných i záporných skúsenostiach.

II.

Tvorivý potenciál súčasnej poézie, a nekonštatujeme to prvýkrát, asi najlepšie odzrkadľuje stredná generácia, generácia autorov narodených zhruba medzi rokmi 1950 – 1970. Všetci majú viac-menej vyhranenú, čitateľnú, poetiku. Hoci tu sú tiež kvalitatívne výkyvy, predsa len v mladšej ani staršej generácii niet toľkých diel, ktoré vzájomne, no vzájomne neprogramovo, predstavujú svojskú kvalitu: spoluvytvárajú náročný a náročne pestrý obraz básnenia. Uchopiteľným indikátorom sa stal reflexívny charakter ich lyriky, originalita racionálnych, intelektuálnych a citových možností reflexie, prepojenie s inými umeniami, vedou a náboženstvami, takisto úsilie analyzovať človeka a spoločnosť; často sa k tomu pridáva diskurzívnosť ich textu, teda v tomto prípade schopnosť ukázať, že vytváraný text predstavuje vlastný invariant bytia. Básnici strednej generácie úrovňou stvárnenia estetických prvkov a mysliteľstva priznávajú básňam im prináležiacu básnivosť – autonómnosť voči všetkému ostatnému. Neraz sa im tak podarilo nielen pretvárať, ale tvoriť. Reflexia ako stmeľujúci žánrový faktor sa jednotlivo rôzne kontaminuje ideovými a tematickými zámermi autorov. Môžeme hovoriť o osobnej/intímnej a nadosobnej/interpersonálnej lyrike, subjektovej a predmetnej, subjektívnej a objektívnej, vážnej – náboženskej, duchovnej, morálnej a opačne: komickej – humornej, satirickej, o lyrike s odkrytým a zastretým lyrickým subjektom atď. Napokon, iba v strednej generácii nachádzame rozvinutú ženskú poéziu!

Ak by sme sa vrátili k rozdeleniu na osobnú a nadosobnú lyriku, potom kompromis medzi oboma zastupuje Marián Hatala (nar. 1958). Po troch rokoch od knihy Listovanie tichom ponúka poetikou nemennú zbierku Životopis každodenností (RECO – YAK). Tematické dimenzie znovu určuje privátny svet s presahom k spoločenskej realite (nepochopenie, nesloboda, násilie atď.) a intimita vzťahu (harmonizácia). Hatala sa transformoval do svojho subjektu ako komunikatívny a vtipný objaviteľ básne v aktuálnych každodennostiach, glosátor ľudských maličkostí i vervný humanista, a tiež preosievač (Preosievanie dažďa je názov prvej časti zbierky) významov. Vznikla tak verzia občianskej lyriky s črtami fejtónu (publicistickosť, vtipnosť) a sémantickými postupmi aforizmu (významová hra a skratka, popieranie stereotypov myslenia a zaužívaných fráz, paradoxná situácia). Hatala okresal báseň na dobrý nápad, zúžil jej štylistické možnosti a zredukoval lyrickosť na sled jednoduchých viet. Zmysluplný kontrast tejto umelecky sploštenej metódy vrcholí vo vážnych a niekedy predstierane správnych ideách. Možno to bude znieť prekvapivo, ale Hatala sa priblížil k autorom staršej generácie, pre ktorých sa stalo uplatňovanie rôznych typov komickosti principiálnou textovou kvalitou: k Tomášovi Janovicovi Milanovi Lechanovi. Prvý z nich pod ironickým titulom Maj ma rád (K.K.Bagala – L.C.A. Publishers Group) uvádza súbor aforizmov a epigramov o spoločenskom a politickom živote súčasnosti. Jeho slovné karikatúry sú rovnako travestiou, ako satirou či sarkazmom. Kritickú účinnosť nestrácajú vďaka pozorovacej nápaditosti autora a otvorene adresnému vyjadreniu postoja nespokojenca. Postoj tvorí jadro Janovicovej poézie, pretože humorným spôsobom ukazuje naše slabosti voči vážnej morálno-kultúrnej vízii. V tejto súvislosti jednou vetou priložme Katarínu Hudecovú tiež zo staršej generácie, ktorá však v zbierke satirických spoločensko-politických epigramov Zádrapky (Vl. nákl.) manifestovala konzervatívno-národný postoj, čím sa ochudobnila o razanciu ľudskej nespokojnosti satirika. Lechanov výber z tvorby Slovo robí múza (Vyd. Matice slovenskej) nedokumentuje tento druh humoru len ako zábavu, ktorá sa vytvára zmiešaním ľudových vtipov s hravosťou, groteskou alebo paródiou. Množstvo významových a formálnych prvkov, druhovo-žánrové prestupy, textologické manipulácie posúvajú danú tvorbu až k filiáciám k postmoderne. Lechan je Štefanom Moravčíkom humoru, bez urážky, predstavuje bohatú, no integrovanú osobnosť, čo dokazuje všadeprítomná autorská stratégia sémantického rozpätia medzi lacnou povrchnou motiváciou a konečným hlbším zvýznamňovaním, napr.: „Šero sa prediera oblokmi, / mesiac mrakmi / a my cez húštie slov / k prostate“. Dokazujú to aj básne s vážnou osobnou a intímnou tematikou.

Okrem Hudecovej zo staršej generácie zohráva komickosť významovo-štylistickú úlohu aj pri ďalších troch poetkách. Zuzana Szatmáry (nar. 1947) a Tamara Archlebová (nar. 1951) sa predstavili zbierkami stručných básní, s priamym naturelom a jednoduchým slovníkom, doplnenými vtipnými, korešpondujúcimi ilustráciami. Rozumné srdce (K.K.Bagala – L.C.A. Publishers Group) prvej z autoriek už podľa názvu spája myšlienkové a citové vrstvy s humorom a recesiou. Jej poetika aforistickej filozofie z momentálnych, nestálych pozícií lyrického subjektu zaznamenáva život a problémy okolo seba, a tak balansuje medzi nostalgiou a radosťou z každej chvíle. Paralelne s týmto prézentizmom buduje Archlebová v zbierke Mliečna dráha (Petrus) objektivizujúcu historickú os. Datované básne z rokov 1971 až 2004 podliehajú chronologickému zoradeniu, a tým aj vyššiemu významovému plánu. Nie sú len osobnými, vtipnými, prípadne vážnymi, príležitostne miniatúrnymi zábermi o vlastnom živote, blízkych ľuďoch, problémoch, alkohole, ale obsahujú spoločensky kritické a tiež historické referencie s nadosobnou platnosťou. Autorka do básnických čŕt a komentárov s atmosférou okamihu, no s platnosťou trvalejších životných právd, vkomponovala heslovitosť, útržky fráz, ľudový aj intelektuálny humor. Pre ženskú poéziu je v širších meradlách veľmi dobre, že popri vysoko intelektuálnej, tajomnej a vážnej tvorbe ožíva žensky empirickejšia báza. Minulý rok najlepšie vynikla v tretej, a doteraz najlepšej knihe Aleny Kanásovej vekovo situovanej k mladšiemu míľniku strednej generácie (nar. 1969). Texty knihy Nechcem (Q 111) profitujú z jej predchádzajúcej tvorby: sú autentickými príbehmi písanými štýlom roztopašného dievčaťa, ktoré otvorene, s ľahkosťou, iskrivo a s humorom prináša psychologické sebaanalýzy a analýzy blízkych ľudí a obyčajných životných situácií i spomienok. Podobne ako Szatmáry aj Kanásová uprednostňuje pestrú premenlivosť prézentizmu, čomu zodpovedá civilné, súčasné a hravé vyjadrovanie s množstvom bonmotov. Zápisky majú blízko k žurnalistickým žánrom, najmä ku glose a ešte viac k stĺpčeku. Ako zdroj básnickosti slúži travestívne miešanie odborných, filozofických, politických a žurnalistických formúl: „Pohybujem sa v absolútne voľnom, / otvorenom a predozadnom spoločenstve“ a uvažovanie dekonštruujúce ustálené frázy a rozvíjanie motívov dovedené ad absurdum: „práve práca, / ktorá nás má šľachtiť, vyšľachtila odrody / s neuveriteľne obrovskými / a tučnými rozdielmi v napĺňaní pančúch“.

Už spomenutú intelektuálnu, pevnejšiu a trvácejšiu ženskú lyriku v kontexte našej literatúry minulý rok prezentovali: stálica Mila Haugová, štyridsiatnička Eva Luka, aj o desaťročie staršia Viera Prokešová. S ročným odstupom od Archívov tela Haugová vydáva zbierku Target(s) – Terč(e) (F. R. & G.) a znovu ponúka osobito prepracovanú postmodernú licenciu, ktorá sa množstvom jej kníh, procesualitou a serialitou, stala už tak trochu aj únavnou. Každopádne, znovu vychádza na textové polia výtvarného umenia, filozofie, histórie, kulturológie, psychológie, ale aj náboženstiev, symboliky a mytológie, aby zložením myšlienky, intuície i inštinktu načrtávala svoje terče/básne so stredom v neostrých významoch, neukončených a nepomenovaných entitách, ktoré ubiehajú pred definovaným zacielením – teda aj pred hocijakými inými textami, okrem básne. Haugová, ako jedna z mála, robí z básne onticky neopakovateľný artefakt. Takže triafa napriek netriafaniu a nemusí triafať, lebo trafí – spleť motívov, Haugovej typických objektov (rastlina, labyrint, tvár atď.) a momentov až autistického subjektivizmu nesie významový reliéf akoby zazipovaných textov opakujúcich rozľahlú zložitosť v úzko určenom bytí. Aj týmto je na druhej strane voči predchádzajúcim poetkám, ktoré uznávajú denotačné zľahčenie riešení bytia súčasného človeka. No mytologizáciou, ritualizáciou a stajomňovaním vlastnej skúsenosti je až nadmieru blízka Mile Haugovej Eva Luka v svojej druhej knižke Diabloň (Edition Ryba). V podtextoch cítiť japonské inšpirácie – navonok čítame zjemnené opisy vonkajšieho diania transformované do básnického vnútra, prejavy krehkej, tiež surovej telesnosti, vizuálne i akčnejšie prvky ako ozveny vnútorného prežívania. Luka dosahuje zaujímavú dekoratívnu štylizáciu striedaním materiálnych detailov s citovými záznamami, využitím eufemizujúcich a perifrastických vyjadrení s alegorickým vyznením v smútku z nepoznateľnosti, zo samoty, zanikania a vlastnej ženskosti; ale táto optika nestačila prekryť jej konvenčnú až atavistickú obraznosť (napr. embryá slov): tá naštrbila presvedčivosť postmodernej textúry. Naopak, výberom zo svojej predchádzajúcej tvorby doplneným knižne nepublikovanými básňami Viera Prokešová umocňuje vlastnú poetiku žensky dostredivého lyrického diania. Štylizáciou je síce blízka Eve Luke, no nepotrebuje rozbiehavú kontextovosť ako ona a ako Haugová – básnická reč sa koncentruje v zjavnejšom vnútornom probléme tak, že ho navonok primkýna k reáliám, k nestálym, všedným veciam, maličkostiam, k prírode, počasiu. Tým problém prijíma jemné symbolické stvárnenie, no zároveň nestráca referenčné východisko v lyrickom subjekte, najmä v jeho zväčša smutnej, melancholickej nálade a intimite vzťahov. Prokešovej obraznosť v knihe Ihla (MilaniuM) pramení v prelínaní životných okamihov v odrazoch blízkej skutočnosti, jej pozorovaním, dynamizovaním, narúšaním alebo zmierením sa s ňou. Obyčajnosť rastrovaná duševnou senzibilitou vykresľuje krehký, no úvahovo mohutný, jednostaj nový a nedefinitívny svet ženskosti – východiskom v prirodzenej, elementárnej vnímavosti ústiacej do hĺbavého tematizovania bytia sa Prokešová stretla so svojím rovesníkom E. J. Grochom.

Prechýlením do mužskej časti sa dostávame k minimálne rovnakým rozporom medzi modernistickou a postmodernou dikciou, takisto cítiť rozpor medzi konzervatívnou a experimentálnou tvorivosťou. Igor Hochel (nar. 1953) subtílnou, nápaditou lyrikou zbierky Utkané z vlasov (Q 111) predstavuje proces oduševňovania ľudského a medziľudského prázdna. Priam modernisticky je Hochelova báseň poslaním vytvárať novú kvalitu, zjemnievať hrubšie, anticipovať netušené a zviditeľňovať prehliadané, Hochel chce „porozumieť / hlučnej vrave búrky“. Básne sú extázou aj pochybnosťou, hľadaním východiska, ale aj zaváhaním – lyrický subjekt ambivalentne predostiera človeku stále nové tajomstvá, aby ho zneistil i obohatil. Skutočnosť tu vystupuje ako vzdialený priestor, dôležitá je poézia samotná, to ako dokáže lyrizáciou stvoriť duše vecí, pravdivosť a neopakovateľnosť zážitku i konštanty krásy, krásy ženy a života, aj smrti. Takúto vieru v esenciu poézie nájdeme skôr v mladších generáciách, v strednej jej okrem Hochela zjavne verí už iba Hatala a môžeme sem prirátať aj Jaroslava Vlnku (nar. 1971). Druhou zbierkou Púšť (VSSS) nadväzuje na zjemnené, subjektovo komplikovanejšie a štýlovo prepracované bítnictvo Jozefa Urbana a Vlada Puchalu. Ide o sebavýpoveď s biblickým podtextom o životnom pocite vlastnej výnimočnosti i deficitnosti, o fatalizme a skepse človeka s avantgardne vizuálnou, farebnou a geometrickou obraznosťou. Vlnka je básnicky rozporuplný, dokáže síce niekedy odhadnúť silu vytváranej myšlienky, no nevyhol sa nadmernému estetizovaniu, klišéovitosti a verbalizovaniu, napr.: „Obloha je hustý záhon / modrých ruží, uprostred neho / v chatrči na spadnutie / so strieškou z tupých tŕňov / žije Boh / a pletie darčekové košíky...“ Poézia v taktiež druhej zbierke o päť rokov staršieho Ľuboša Bendzáka pôsobí ako jediný spôsob, akým autor dokáže stvárniť intenzitu pesimizmu, depresie a samotárstva. Zbierka Zápisky z čudného domu (Modrý Peter) neskĺzla len k nejakému vyrozprávaniu sa, hoci niekedy podobne ako Vlnka nadmerne estetizuje; Bendzák ideovo limitovaný vnútornou skľúčenosťou úprimne hľadá pravdu o sebe a o živote, alebo inak: naozajstnosť života. Jednoduchými opismi a vyobrazeniami situácií, jazykovo nenáročným, no sugestívnym voľným veršom, prahne po samozrejmých veciach, teda istotách, ktoré by odďaľovali prívaly bytostnej márnivosti a všeobecnej prázdnoty a ktoré by mu odpovedali jeho vlastným šťastím. Táto básnická túžba zostáva túžbou, verše tak odhaľujú jej nenapĺňanie, tragiku neuskutočniteľnosti. Bendzák je celkovým vyznením blízky už spomínanému Brückovi.

Na druhej strane voči Hochelovi, Vlnkovi i Bendzákovi stojí textovo experimentujúci Dalimír Stano (nar. 1955). Básnická zbierka Žreb môjho bytia (VSSS) tvorí predovšetkým uzavretú kompozíciu založenú na radení básní podľa abecedy. Touto formou sa tesne spája s predchádzajúcou knihou Kolotoč α, kde boli organizujúcim prvkom písmená gréckej abecedy. Každé písmeno uvádza dvojicu básní – pred nimi vždy nachádzame rýmovanú veršovú invokáciu, kde slovenské štvorveršie zrkadlovo strieda štvorveršie v češtine. Stano je výrazovo postmoderný autor a z toho vyplýva, že nás stavia pred ťažko interpretovateľný systém. Alebo pred systém, ktorý má diskutabilnú významovú hodnotu: nedá sa určiť princíp osvetľujúci radenie básní pod konkrétnymi písmenami. Pritom samotné básne s autorsky programovou strofickou úpravou preberajú ľudské témy, ako bytie, partnerstvo, rodina s pozitívnou hodnotovou základňou vo viere v autenticitu. Autor skladá význam z myšlienkových a asociačných fragmentov, z ťažkých a možno náhodných hier a snáď aj z prehnanej špekulácie.

Generačná diverzifikácia sa krásne ukáže, ak po tejto knihe spomenieme Stanovho rovesníka Jozefa Leikerta. Cyklus básní so silným kresťanským podtextom a rúfusovským ladením sa nachádza na opačnom, tradične orientovanom póle minuloročných poetík. Pominuteľnosť (Luna) sa stala základným kritériom účtovania s dnešnou situáciou ľudstva. Vyplýva z nej neohroziteľná a apriori objektívna pozícia lyrického subjektu; Stanov subjekt, naopak, akoby sa chcel z básní vyšmyknúť – paradoxne je však takto pominuteľnejší ako Leikertov subjekt, ktorý chce nepominuteľne pominuteľnosť deklamovať. Jeho apokalyptická morozita vrcholí tesne pred záverom „prekvapivou“ pripomienkou: „Náš život je / veľký odpadkový kôš“. Textovo podal Leikert dobrý klasický výkon, adekvátne skĺbil tému so stvárnením, dynamike pomáha najmä prúdenie medzi konkrétnymi situáciami/vecami a abstraktným či večným. Zvláštnu iskru v temrave pesimizmu, kritických tvrdení a varovných múdrostí majú typické leikertovské metaforické paradoxy: „hrobár, / ktorý vedel o živote viac / než jeho lopaty“.

Jasné príbuzenstvo s Leikertom predznačil o pár rokov starší Rudolf Čižmárik (nar. 1949) už názvom svojej aktuálnej knižky Putovanie k Styxu (Alexandra). Pre oboch sa stáva smrť oporným inšpiratívnym momentom, pričom kresťanského ducha Čižmárik štýlovo prifarbil mytologickým symbolom. Ponúka plynulý tok básní motivicky variujúcich spomienky, život, lásku, myšlienkovo namierených na univerzálnosť smrti. Spúšťacím mechanizmom pre básnenie je skutočná udalosť – narodenie vnučky (ktorej sú venované rámcujúce básne), a tým bezprostredná konfrontácia s vlastným plynutím času a blízkosťou zániku. Lapidárna básnická reč, sentiment a hyperbolizovanie, remeselné rýmovanie (napr. sám – hrám, Anka – tá ochranka) akoby devalvovali gnómickú tému, nijako to však neznižuje lásku k životu, ktorá lepšie vystihuje naturel básnika a vlastne antagonizuje ideu tohto putovania.

Kým Hochel, Vlnka, Bendzák a Stano tvoria líniu osobnej lyriky, Leikert a Čižmárik sa snažia do svojej lyriky vkladať nadosobný, moralizátorský prvok. Možno k nim priradiť ešte Martina Vladika (nar. 1960) a zbierku Básnik sudca (Alexandra). Nevýrazné verše, či len riadky o rôznych momentoch života i práce básnika (to je aj titul prvej časti) a sudcu (tak sa volá druhá časť) obsahujú zamyslenia a postrehy niekedy prekvapivé, niekedy ošumelé, zamerané v prvej časti viac na oddychové chvíľky, v druhej, inšpirovanej sudcovskou profesiou, na bezcharakternosť doby, pokrytectvo a absurditu. Našli si tu miesto aj politické básne, ktoré patria v súčasnosti medzi žánrové výnimky. Nadosobný moment s náboženským akcentom charakterizuje Daniela Pastirčáka (nar. 1959). Druhou zbierkou Kristus v Bruseli (EX TEMPORE) do značnej miery zotrel zrejmý mystický a ezoterický prvok debutu (Tehilim, 1997), ktorý navodzoval príbuzenstvo s Robertom Bielikom – jeho ranou tvorbou (napr. Rehoľa márnomyseľných bratov). Svoj kresťanský diskurz posunul do oblastí verejných, spoločenských a súčasných filozoficko-antropologických problémov. Pastirčákova poézia sa sprofanizovala, akoby autor chcel vystupňovať konfrontáciu duchovného presvedčenia s materialistickým svetom dneška. Dve časti knihy Portréty Ikony symbolicky označujú vonkajšiu a vnútornú reflexiu tejto konfrontácie. Portréty predstavujú publicistické „obrazy“ ľudského sveta, portréty dnešného človeka, jeho slepotu voči dobru, hlúposť, povrchnosť a fetišizáciu rozumu. Ikony sú už zjemňujúcou vnútornou reflexiou, snahou objavovať Božiu tvár a transcendovať sa prirodzeným ľudským spôsobom, teda aj nedokonalosťami. Pastirčák však zľavil z nárokov na úroveň výpovede (kompozícia, významový plán, štýl), hoci takúto erudovanú konfrontáciu osobného kresťanstva so súdobým dianím v posledných rokoch nikto nepredviedol. O niečo mladšiemu Jánovi Litvákovi nejde ani o konfrontáciu ani o kresťanstvo, a práveže mu ide o charakter osobnej výpovede. Vo veršovej a prozaickej forme žánrovo niekedy nediferencovaných textov, v umelecko-spirituálnej rovine predkladá exotické zážitky osobnej transcendencie. Neraz sú to očarujúce momenty, v ktorých sa čriepky rôznorodej i jednoduchej reality vlievajú do snivých vízií, do pokojného meditačného toku, kde má všetko svoje miesto, či hviezda alebo špina, kvet aj mŕtvola; kde sa všetko spája a preskupuje so zastretým vedomím ubiehajúcej prítomnosti a večnosti bez začiatku a konca. V Litvákovej knihe Živorodka. Lovkyňa ľudí (VSSS) nachádzame spomedzi náboženstiev najviac z hinduizmu, ale to nie je jej cieľom, stať sa akousi paralelou – chce byť (zväčša aj je) originálnym, vlastným videním, múdrym prestupovaním ponad náboženstvá osobitou citlivosťou a s najvyššími nárokmi na ornamentálne, farbisté a emocionálne možnosti štýlu. Litvák spája náboženstvo s krásou, podobne aj Fordinálová v staršej generácii. Etizujúcim mysticizmom a čistou filozofiou duše odvrátenou od behu sveta – profánnosti s nimi korešponduje Erik Jakub Groch. Mierne upravený výber z dvoch predchádzajúcich zbierok spolu s novými cyklami a prózou Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy (Edition Ryba) sa trochu odkláňa od postmoderných myšlienkových inšpirácií, ako to bolo v Grochovej minulosti – konštantou zostala zásadnosť hodnoty duchovnej/Božej lásky a takisto zostal jediný účel myšlienky v smerovaní k láske, a znovu má kľúčovú úlohu poznateľnosť, zrozumiteľnosť, odkrývajúca sa epistéma bytia. Autor návratným gestom k detstvu, druhou naivitou, spolu s františkánskou spiritualitou prírody a vierou v teleológiu stvorení Božského celku zreteľnejšie vyslovuje vo formálne uvoľnených veršoch teozofickú radosť z bezprostrednosti, z prirodzenosti a nekomplikovanosti. Grochova báseň dosahuje konzekventnú existenciu, tak ako u Rúfusa – a tak ako on, aj Groch vzdoruje postmoderne. Stavia proti nej vnútorný pokoj plynúci zo sústredenia za veci a javy, aby skúsenostne/reálne, nie teoretizovaním, objavoval ich spoločný, večný bod, v ktorom sú nerozdielne a v ktorom je človek – zdanlivo nelogicky – najviac človekom, keď nejestvuje. Minucióznou osobnou filozofiou prepájania elementárnosti s abstrakciou (napr. „Úzkosť je ako vrtuľka“) pripomína do veľkej miery Grochovu poetiku Peter Milčák v svojej druhej, dvojjazyčnej zbierke Prípravná čiara 57 / Preparation Line 57 (Modrý Peter – Fooliar Press). Obaja patria k najoriginálnejším filozofom súčasnej poézie, no Milčák sa preklenutím šestnásťročného básnického mlčania po debute akoby v nej znovu iba situoval, kým Grochova prítomnosť poslednými knihami je viditeľnejšia. Milčák píše vo voľných veršoch zamyslenia zacielené na bytostné bezpečie (motívy pokoja, tepla a spánku) a zmysel bytia (šťastie, večnosť). Ale námetovo viacznačná a do dôsledkov nepochopiteľná skutočnosť často popiera riešenie – báseň pôsobí ako plocha, na ktorej sa lyrický subjekt raz sám presviedča, že bytie má pevne platnú štruktúru a hodnotovosť, a raz sám pochybuje jemným ironizovaním. V tomto vnútornom súboji sa taktiež zračí vzdorovitosť voči jednostrannému spochybňovaniu všetkého.

Oproti vážnej, duchovnej, nábožensko-filozofickej lyrike spomeňme poeticky experimentálnu knihu Ulovené sny (Edition Ryba). Jej autor–debutant Pero Le Kvet nepíše básne v pravom zmysle slova, ale pre lyrickosť založenú na fantázii, fantastických a bizarných prvkoch a surrealizme sme ich zaradili do poézie. Azda aj napriek tomu pripomínajú Pankovčínov magický realizmus a Vadasov dekonštruktivistický Malý román, inak sú to uletené mikropríbehy a situačné črty koncipované ako l´artpourl´art. Podobný je aj ústredný princíp štvrtej zbierky o niečo staršieho Petra Ničíka (nar. 1963). Básne z krajiny Mirandor (Artis Omnis) majú východisko v hre a surrealizme. Excentrický lyrický subjekt s naturelom šaša a zabávača často na hrane psychickej normálnosti predvádza eskamotérske kúsky s významovým obsahom básne, vytvára bizarné konglomeráty, strieda optiku dieťaťa, mládeže, dospelého, naivného blázna, oddaného syna atď. Ničík nápadito rozdelil svoju knižku o imaginárnej krajine na okresy. Jeho imaginácia fascinuje hravosťou, občas pôsobí zbytočne, výborne pobaví, občas sa celkom netrafí. Ničík vypovedá predovšetkým o tom, ako vie vypovedať, v burleskných konštrukciách sa mu stráca téma, hoci by sme mohli pripustiť, že ňou je samotné umenie, schopnosť pozerať na svet inak (toto pranieruje v svojich básňach aj D. Hevier). Pre názornosť protikladov môžeme spojiť Ničíka s jeho rovesníkom – oproti extrovertovi postaviť introvertného melancholika. Miroslav Robert Kame debutoval pred štyrmi rokmi zbierkou Infarkt svetla – impresívnou lyrikou so zacielením na premietanie ilúzií a malé, komorné pravdy o existencii. Jeho nová knižka Opätovné prezliekanie (VSSS) sa od tejto charakteristiky nijako nevzdialila, Kame sa neúnavne venuje problematizovaniu bytia lyrického protagonistu. Básne komponované ako introspektívne a citové obrázky, úvahové sebaanalýzy, vychádzajú z predstavy akéhosi nedostatku, z narušenia vnútornej harmónie. Preto je táto poézia aj poéziou smutných symbolistických príbehov, občas aj so sentimentálnou mašličkou. Kameho metóda postupného rozvíjania a kumulovania významu sa završuje v nezrozumiteľnosti a motivickej rozdrobenosti. Ide tu skôr o vlažné zaznamenávanie, vypisovanie sa, verbalizovanie, voľné prechádzky od slova k slovu. Asi nezalichotíme, ale v tomto má veľmi blízko k Ireneyovi Balážovi.

 

III.

V korpuse diel staršej generácie napohľad nenájdeme nič výnimočné. No už spomínaná zbierka Báseň a čas Milana Rúfusa a návrat Petra Repku sú kontextovo dôležité výstupy, hoci literárne obaja vzišli z odlišných generácií. Navyše, Haugovú,  Lechana, Janovica i Szatmáry sme pre žánrovú príslušnosť ich zbierok a bližšie ideovo-poetické väzby uviedli už v druhej časti pri mladších básnikoch – tým sa znovu potvrdila diferenciácia tvorivosti v rámci rovnakej generácie a zároveň neúmyselné literárne súvislosti, ktoré idú ponad generačný kalkul.

Kontextovo s istou vyhýbavosťou, no kriticky vcelku s vehemenciou prijímame aktuálnu zbierku autora spájaného s katolíckou modernou Jána Motulka. Po opakovanom vydaní skladby Čas Herodes (2003) znovu vytyčuje vo zväčša jednoducho viazaných veršoch jasný ideový okruh so stredom v kresťanstve, v jeho osobnom prežívaní i v jeho spoločenskej úlohe. Reflexívna poézia vnútorných monológov či dialógov s Bohom, príp. modlitieb zahŕňa momentky i bytostné úvahy o morálnych kvalitách života a osude ľudstva. Druhú časť Obetovanie Slnka tvoria spoločenské básne o obžalobe terorizmu a vojnových konfliktov. Hodnovernosť zbierky Na Božej brúske (Tirna) spočíva v nehlbokej, no zato osobne prežívanej altruistickej spiritualite, spiritualite každého okamihu, ktorá v svojej premenlivosti koluje od Boha k človeku a naopak, aby upozornila na to, že poddanie sa Bohu (obrusovanie) je prejavom slobody a jediná cesta prežitia ľudstva. Kontrapunktom k takémuto mechanickému, trpnému nazeraniu na kontakt človeka a Boha je spomedzi duchovnej lyriky minulý rok esteticky najpodmanivejšia zbierka Neprestanem Ťa hľadať (Lúč). Pre Evu Fordinálovú znamená spiritualita osobnú cestu hľadania Boha lemovanú citovými a prírodnými motívmi. Duchovný ponor autorka dosahuje krížením reflexie s intimitou, čím potvrdzuje univerzálnejší rozmer vlastnej autenticity, ale aj živú slobodu, zraniteľnosť a pochybenie. Fordinálová v mnohom nadväzuje na romantizujúci silanovský model katolíckej moderny, nie je mystická, skôr ju vedie túžba po duševnom pokoji a poriadku.

Podobný vzorec hodnotenia kontextovosti i kritickosti ako u Motulka platí pre zbierku sonetov jazykovedca a verzológa Jána Sabola Láska na modro (Vyd. M. Vaška). Sonety ideovo odkazujú na chápanie tvorby ako aktu spojenia múdrosti a krásy, sú písané vyšším štýlom s nevtieravou jazykovo-sémantickou obraznosťou. Stavbe sonetov zodpovedá významový a motivický konflikt medzi nezastaviteľným časom a zmyslom života v ňom. Sabolova reflexia s vnútorným pokojom a s jemne nanášaným prírodným pozadím akcentuje lásku nie ako cit, ale skôr ako zdrojový princíp daného zmyslu: „Láska v stálosti“. Autor zdynamizoval svoje básnické úvahy variovaním objektivizujúceho odstupu a subjektívnej zainteresovanosti, scelil artistnosť sonetu s bravúrou výpovede.

V stručnosti, ako už nejeden rok, zopakujeme, že Ivan Mojík obsedantne manifestuje zručnosť v aplikácii avantgárd, užšie surrealizmu. Stalo sa i v knižke Žena v tvare konvalinky (Lukapress) – ožíva v nej nevedomé vnímanie, automatické texty, mrazivá snivosť a koláže významov. Na zvláštny odtienok týchto postupov sme narazili pri zbierkach o generácie mladších Petra Ničíka a P. Le Kveta, svoju odtienkovú zvláštnosť má aj v Repkovom diele. Takpovediac z druhého brehu básni Igor Gallo. Knižka Ako na dlani (VSSS) prináša duševno-prírodné impresie s prevládajúcim optimistickým životným pocitom, ktorý čerpá z viery v Boha a v dobro. Gallo sa nebráni ani tematizovaniu aktuálnych problémov: bezdomovectvo, strata hodnôt, štýl života atď. Formálna a významová výstavba je tu dosť zanedbaná, čo platí aj o štvrtej slovenskej zbierke básní trochu staršieho Michele Colonnu Sicília (1958–1959). Spomienkové básne o rodisku a mladosti nostalgicky navodzujú atmosféru zomknutého rodinného prostredia, temperamentných situácií, chvíľkových zastavení, ľúbostných i tragických zážitkov. Taktiež spomienkovými básňami, no s príležitostnými námetmi ubiehajúceho života sa prezentuje Ján Ličko v zbierke Srdce do dlaní (Vl. nákl.), Karol Kapeller v zbierke Pod mikroskopom duše (Sprint vfra) a o necelé dvadsaťročie mladší Marian Urban Mikláš v zbierke Čriepky z mozaiky života (Vl. nákl.). Všetci vyznávajú hodnoty prežitého osudu, pietistickú vďaku za život a poeticky nepresahujú kvalitu zápiskov.

Bokom od posledne uvedených autorov stojí Peter Repka. Nielen ako svojbytný spisovateľ, člen skupiny Osamelí bežci a aktivista už dnes premýtizovaných 60. rokov, ale aj charakterom knihy Básne (K.K.Bagala – L.C.A. Publishers Group + Modrý Peter). Tá prináša späť do literatúry, aj s debutom Sliepka v katedrále z roku 1969, cykly a zbierky, ktoré v čase komunizmu nevyšli a pokračuje až do roku 2005, kedy je datované ukončenie ostatného cyklu Abeceda. Neobsahuje Repkovu tvorbu, ktorá knižne vyšla v 90. rokoch. Takýto súbor, pravdaže, vyžaduje iné čítanie, ako aktuálne vznikajúca produkcia. Knihou sa rekonštruuje básnická genéza Petra Repku, obávame sa však, že to už nebude stačiť reštaurovaniu jeho textov smerom k súčasnosti. Po roku 1989 sa neudialo žiadne prelomové prečítanie toho, čo v komunizme nevyšlo, a tak diela Med itácie, Pálenie hračiek, Obdobia podnebiaLuminál spolu so Sliepkou v katedrále zostanú skôr umeleckým dokumentom z danej doby. Ich osamelobežecká poetika náhlych vedomých videní, obrazov, výrokov, osvietení, absurdít a procesne neukončovaného zmyslu, spolu so surrealistickými výjavmi i bítnickou zvrchovanosťou individuálneho sveta voči všetkým iným však pri pozornej akceptácii môže dobový skepticizmus a spoločenskú paranoju preniknúť umelecky oprávnenou zložitosťou subjektu. Umelecky verne zložitý a zložito čistý subjekt sme našli v poézii roku 2005 ešte u Brücka, Haugovej, Prokešovej, Grocha i Milčáka. Z ďalších Repkových diel (Pútnické haiku, HurtovňaAbeceda) má jedinečnú pečať viac-menej iba Hurtovňa (1997) – básnická skladba s alegorizovaním spoločnosti o vymaňovaní indivídua z dosahov jej politickej a ekonomickej mašinérie.

IV.

Vzhľadom na množstvo titulov a prehľadnejšiu kategorizáciu chceme v tomto záverečnom bloku terminologicky podchytiť kvalitatívne najslabšiu tvorbu, aj so spresnením jej slabostí. V minulých rokoch sme ju často zanedbávali s vedomím, že treba venovať pozornosť literárne vyspelým dielam ovplyvňujúcim vývin a vyčistiť tak podklad na dejinné syntézy. V bilančnej štúdii o poézii roku 2004 sme už prízvukovali „duchovnú“ lyriku ako viacgeneračný fenomén devalvácie originality básnictva. Teraz chceme problém ohraničiť a ukotviť, lebo bol a je prítomný: máme pojem, ale nemáme termín. Literárna kritika takto chápané problémové diela buď ignoruje (aj náš prípad z minulých rokov), alebo negativizuje (tiež); tým však sama nedáva dostatočne zdôvodnenú odpoveď literatúre ako celku. Navrhujeme, a nielen ad hoc, pre ne termín nulová literatúra (nie okrajová, lebo niet, ako spomíname v úvode, hlavného prúdu – centra). Tento termín nechce byť dehonestujúci, slúži ako systémový nástroj pre celostnú charakteristiku stavu básnictva u nás; označujeme ním 50 percent poézie roku 2005! Odvolávame sa na jednoduchú paralelu so štrukturalizmom, s lingvistickou paradigmou, kde nachádzame termín nulová morféma. Tá síce existuje, ale iba ako vzťahový protiklad k nenulovým morfémam. Vskutku, ani tieto diela by neexistovali, nebyť nenulových výkonov a, samozrejme, nebyť paradigmy. Ak paradigmu predstavujú básnické diela daného roka (napr. paradigma roku 2005), potom diela autorov nulovej literatúry sú vo vzťahu k nenulovým výkonom ich epigónskym až gýčovým odtlačkom. Z hľadiska syntagmy vývinu a dejín preberajú nejaký ustálený, preverený variant (vývinový, autorský, štýlový). Pokiaľ ide o genologické vlastnosti lyriky – autori nulovej literatúry ich preberajú všeobecne (bez syntagmy vývinu), nepoznajú ich alebo ignorujú, alebo primárne sa sústredia na (seba)výpoveď a zákonitosti slovesného umenia berú sekundárne či ex post (súhrnne by sme to mohli nazvať tvarovým primitivizmom). Toto je základňou pre nedostatky formálne (neznalosť princípov voľného a viazaného verša: vo voľnom verši nejasné veršové členenie, pri viazanom sklony k parnasizmu, zanedbanie spektra intonačných vlastností verša, vágne rýmovanie), významové (prvoplánovosť, povrchnosť, tézovitosť, schematizmus protikladov, myšlienková enumeratívnosť, kompozičná dezorganizácia) i štylistické (nestálosť, redundancia a klišéovitosť, velikášstvo, svojvoľné využitie ornamentu, sentimentu, patetizmu, aj poetizmov a archaizmov). Ohnisko nulovosti tvorby zaberá lyrický subjekt, vopred objektívny – v básňach nemenný, statický a nezriedka autoritatívny, s manierou konštantne kladného hodnotového vybavenia (múdrosť, správnosť postoja, nesebakritickosť alebo vľúdna sebakritickosť) stavia čitateľa do submisívnej úrovne; zriedka sa objavuje lyrický subjekt so sklonom k exhibicionizmu a vulgarizovaniu. Napokon funkciu nulovej literatúry z hľadiska tvorcov vidíme v dostupnosti poézie ako UMENIA realizovateľného nenáročnými prostriedkami, v spojení poézie s mimoliterárnymi záležitosťami: s príležitostnou chuťou čosi povedať, s psychikou (napr. osobnostne sa vyčleniť), oddychom, terapiou, so snobizmom, s moralizovaním, mentorovaním atď. Možno povedať, že v rámci umelej-autorskej tvorby nulová literatúra práve pre zanedbateľné vzájomné autorské diferencie figuruje ako ľudová poézia; jej pomerne frekventovaným ukazovateľom sa stala ľudová kresťanská zbožnosť.

Z predchádzajúcich blokov sem v postupnosti z textu radíme: S. Zrubec, M. Andrejčík debutom Spoveď tichu, M. Bielik, K. Patková, J. Fabová, S. Mojžišová-Kučerková, M. Matiaška, E. Dianišková, M. Palčisko, M. Vladik, M. R. Kame, I. Gallo, M. Colonna, J. Ličko, K. Kapeller, M. U. Mikláš.

V pomyselnej vnútornej hierarchii nulovej literatúry disponujú títo autori aspoň jedným osobitým, autorsky diferencujúcim, prvkom – z nasledujúcich, zo všetkých generácií, ho nájdeme aj u Eleny Cmarkovej v druhej zbierke Známky (A grafik) so živou reflexiou opretou o vnútorný konflikt hodnôt; Evy Drobnej v zbierke Melódie srdca (HKPS), ktorá preberá vážne otázky života, zriedka v reflexiách badať naozajstnú tvorivú koncentráciu, v závere pridáva poéziu pre deti, čím zaklincovala chatrný kladný dojem; Stanislava Hábera v jeho štvrtej zbierke Intimity (Formát): otvára ju rozsiahla skladba o úcte k matke, reflexie o živote a viere sú nenáročné kombinácie a kompilácie motívov a myšlienok; Milana Kolcuna v knihe (Z)vrátené (po)city (Krajské osvetové stredisko v Košiciach): hravá lyrika premenlivosti života, lásky a pocitov; Jany Štefánie Kuzmovej v zbierke Aj tak ťa ľúbim (Studio 5): civilná autocharakteristika s príznakmi skepsy a cynizmu, taktiež reflexia ľúbostného vzťahu s prudkými afektmi – Kuzmová zaujme vtedy, keď vytvára dojem voľnej priechodnosti myšlienok a asociácií citov s realitou; ďalej sem patrí Ondrej Nagaj, Aj kaluž je more (Martinské stomatologické centrum): jednoduchá ľúbostná lyrika s motívmi snivosti, túžby a vďaky, občas jemná i vtipná; František Pastirčák s treťou zbierkou Blúdenie v kalichu (Vienala): do básní segmentovaný úvahový monológ inšpirovaný vzťahom k Bohu; blízko k nemu má Mária Pechová v meditatívnej knižke Poznanie (Spoločnosť Božieho Slova): stvárňuje oddanosť Bohu, ale opomína lyriku, sympatická je tým, že vychádza z pozitívneho účelu viery, preto nekritizuje; Pavol Stanislav, Súvislosti (VSSS): reflexívna lyrika s naivným a idylizujúcim videním sveta, asi dvakrát s vynikajúcou pocitovou analýzou; Anita Tešovičová, Minúty nebom darované (SAUL): hoci sa autorka tiež ohradila konvenčným múrom správnych hodnôt, má zmysel pre básnickosť reči a dokáže tvoriť uzavreté úvahové kompozície o súčasnom človeku.

Nasledujúca skupina autorov takisto zo všetkých generácií podlieha termínu nulová literatúra.

Robert Bajcar, Verše do ticha (HKPS): náboženská lyrika etických úvah o človeku; Anna Beňková-Ružičková, Šepotom... (Vl. nákl.): citlivé verše hľadajúce životnú útechu a Božiu istotu; Ondrej Betko st., Pod Tvojím krížom (MSEJK): výber z duchovnej tvorby nežijúceho autora (1906–1976) obsahuje aj prózy, opornú významovú os tvoria biblické udalosti a citáty; Jolana Bittóová, Básne ducha (Vienala): frázovitá duchovná lyrika o oddanosti Bohu; Jozef Červeňák, Kvety lásky (Vienala): osobná lyrika s pevným hodnotovým rebríčkom (Boh, rodina); Miroslav Daniš, Architektúra lásky (Vyd. M. Vaška): náboženská lyrika o viere v transcendentnosť prejavujúcej sa láskou i každodennosťou; Ján Dekan, Clivé žalmy (Garmond): reflexívna lyrika v zastaralo rýmovaných veršoch zameraná na krutosť a chaos života a túžbu po hodnotách dobra; Jozef Gmitter Dujavský, Beskydské vody čisté a mútne (Miestny odbor MS v Bardejove): príležitostné básne inšpirované regiónom, rôznymi osobnosťami a životnými problémami; Adela Faičová, Snenie (AVF – A. Faičová): náladová lyrika úprimného životného pocitu zostavená z dvoch autorkiných zbierok; Peter Farkaš-Žiška, Dotknúť sa Tajomstva (Vl. nákl.): má to byť lyrická meditácia, no ide o pasívne prerozprávanie príbehov biblických mužov a vyjadrenie vďaky za svätú omšu ako uskutočňovanie Kristovej obety; Tomáš Gáll, Nedeľa 2 – Verše moje najmilšie (ViViT): autorský výber z vlastných diel, aj samizdatových, náboženská lyrika, moralizovanie a kazateľstvo; Martin Greguš, Bolesť srdca (Vl. nákl.): ľúbostná lyrika s gýčovým erotizmom;

Eva Hajnovičová – Magdaléna Amzlerová, Perom a srdcom (Crocus): gýčová ľúbostná lyrika spolu s úvahami o živote a smrti; Emília Hendrichová, Jesenné akordy (Vyd. Matice slovenskej): pozitívne básnické úvahy o kráse života; Jana Jablonská, Dotyky s časom (Vl. nákl.): náladová a osobná lyrika s prehodnocujúcou reflexiou života; Miroslava Janíčková, Prosba (Vyd. M. Vaška): verše osobného trápenia a viery v Boha; Emília Klimentová-Búciová, Hlavné prikázanie (Vyd. M. Vaška): osobná rodinná lyrika – kniha má typografickú chybu; Stanislav Kollárik, Stotožnenie (Vl. nákl.): lyrika úvah a filozofických zamyslení; Monika Kotorová, So životom na hran(i)e (Vl. nákl.): po debute Nemá existencia (2003) apelatívne básne s naivnou vierou v premenu človeka na bytosť hodnotovo vyššiu a ekologicky cítiacu; Ján Kováčik, Struny srdca (HKPS): citlivé úvahy o človeku, jeho radostiach a utrpení; Ján Kudláč, V kútiku srdca (Vl. nákl.): úvahová lyrika o vlastnom osude a spoločnosti; Valéria Maďarová, Vzdychy (u)plynulého života (Vl. nákl.): citová výpoveď o bolestnom živote s upnutím na domov, pokoj, lásku; Ada Nová, Snívam sen o raji na Zemi (KLESCHT): kazateľské verše o hriešnosti ľudstva; Drahomíra Pechočiaková, Slnko v nás (Vyd. Matice slovenskej): z väčšej časti výber z prechádzajúcej tvorby, lyrika pevných morálnych hodnôt; Katarína Perliková, Živý prameň a slnko (Juraj Mrocek): sentimentálna náboženská lyrika; Ján Rak ml., Holíčske prelúdium (Vl. nákl.): príležitostné verše rôznych životných okamihov a pozitívnych pocitov z regiónu; Jela Slezáčková, Tigrované motýle (NONA): osobná lyrika zhodnotenia postrehov a prežitých chvíľ; Gabriela Spustová, Hlbiny (HKPS): reflexívna lyrika rodinných a náboženských hodnôt; Jozef Špak, Hľadanie  (HKPS): všeobecná úvahová lyrika o Bohu, hodnotách a zmysle života; Martin Šurjak, Vyznania (Vyd. M. Vaška): náboženská lyrika, naivné vyznania o prostote života a prítomnosti Boha; Hans Šváb, Valentínsky darček (Vyd. M. Vaška): gýčová ľúbostná lyrika;

Tuley Vitulinae, Sveta Eurotyky (Pezolt): druhá zbierka perverzností, erotizmu a sexizmu v subštandardnom jazyku;

Katarína Žubretová, Jemu (Vl. nákl.): osobné a ľúbostné úvahy.

 

Ceny udelené za tvorbu poézie v roku 2005

 

Ceny AOSS za rok 2005

Cenu Klubu nezávislých spisovateľov získal Milan Rúfus za zbierku básní Báseň a čas (Slovenský spisovateľ). Cenu Obce spisovateľov Slovenska si prevzal Peter Repka za súborné dielo Básne (K.K.Bagala – L.C.A. Publishers Group + Modrý Peter). Cenu Romboidu dostal Erik Jakub Groch za zbierku Druhá naivita (Edition Ryba).

Prémia LF za rok 2005

Jozef Leikert za básnickú zbierku Pominuteľnosť (Luna),

Cena Ivana Kraska za debut roka 2005

Radoslav Tomáš za zbierku básní Chlapec (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), prémie si prevzali Katarína PAtková za básnickú zbierku Nahé krídla (Limerick) a Marcela Veselková za básnickú zbierku Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa (Slovenský spisovateľ).

Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 2005

Milan Rúfus za zbierku básní Báseň a čas (Slovenský spisovateľ).

Cena Dominika Tatarku za rok 2005

Tomáš Janovic za knihu Maj ma rád (K.K.Bagala – L.C.A. Publishers Group)

 

 

Obálka slniečka september 2013